SK Jazz

Composer and pianist Yelena Eckemoff !!!

“My albums are stories that need to be experienced with all the senses.” 03.02.2020

The pianist of Russian origin emigrated to the USA, where she is one of the most interesting and prominent personalities. In her music, she combines her experience with classical music and jazz. Her music is full of lyricism and emotions, while the compositions often illustrate a story. Her style could also be described as jazz impressionism. Interestingly, however, the turn to a jazz career came later in her career. However, she knew him musically earlier, and even met him in her youth while living in the Soviet Union, which not everyone was so lucky to have. She even performed in an experimental jazz-rock group. In an exclusive interview, she presented us with her musical development and experiences during her youth in her homeland and gave us her unique insight into her world of musical expression and composition.

* Is it true that you started to get more involved in jazz later in your career after working with Peter Erskine in 2009, when you released your first jazz album?
Yelena Eckemoff: “That’s not entirely true. Yes, it was my first jazz album and before that I was mainly focused on classical music, but I studied jazz when I was 20. I took interesting courses at the Moscow Jazz Studio, where we studied various evergreens and such.”

* How is it possible that something like that worked?
YE: “It was run as an experimental studio and it wasn’t that well known to the public. It had a semi-official status. But the interesting thing was that Dave Brubeck also appeared there and even had a few concerts.”*

* When did you first hear jazz music? I know from other Soviet jazzmen that they had trouble getting their hands on the recordings.
YE: “Records could be obtained and exchanged at various markets. However, I also came across the fact that in some music stores near our house they sometimes had small LPs of The Beatles. At that time, however, I was not very interested in jazz and popular music. I was interested in music and my art. I had been composing my own songs since I was 4 years old. One thing that contributed to the fact that I was familiar with such music is definitely that I moved at an elite music school and in the upper social classes. They did not try to brainwash us, we were protected from many things and we were luckier than some others. I got to the Moscow Jazz Studio itself through popular music. My friends showed me Pink Floyd – Wish You Were Here. That intro stays harmonically in one position for a very long time and with my classical training it seemed absolutely boring. I couldn’t get it into my head what kind of music it was, I didn’t understand it. Then I realized that I guess if so many people think it’s good, the problem must be me, so I started to delve deeper into it, getting records, swapping cassettes, etc. Then I got into the Jazz Studio and there we started transcribing solos into sheet music. There I got acquainted with the predominantly bebop jazz scene. I started to be in a few bands. Of course I wanted them to play my music, since I composed. But my music was very difficult for them.”

* Were you already composing in the spirit of jazz at that time?
YE: “I don’t know what I composed, but I wouldn’t call myself a jazz composer. Of course, it probably belongs most in the jazz category – more than anywhere else. First and foremost, it’s music, music as I feel it and as I hear it. I studied all the famous composers. Among other things, Bach and Chopin greatly influenced my perception, so it’s not just about jazz. I had great piano teachers who were able to inspire me a lot. At the core of my music is emotion, but also gentleness. Some critics and listeners describe my music as lacking emotion, because it’s not explosive and I don’t play completely uninhibitedly or crazy. Some have the idea that it’s jazz, but the music doesn’t have to be so expressive to show emotion.”

* Were you closer to the aesthetics of rock and jazz then?YE: “Of course, because only when you are immersed in the music yourself, you devote yourself to it and play it, can you understand it.”

* You mentioned Bach several times, but I often get the impression from your music that the way you work with melody, colors and the band is more reminiscent of impressionism.
YE: “Yes. But I have never actually played so many impressionist composers on the piano. So that approach came naturally to me and not under the influence of any particular composer. It is a result of how I work with the piano and how I hear it.”

* Since you have classical training, I assume correctly that you also compose with a more traditional approach to music?
YE: “Yes, I write everything down in music notation and think about harmony and forms. The only thing I don’t write down specifically is the bass part, unless there is some counterpoint, imitation or something important in it. Of course, I don’t write out improvisations for anyone, but I finalize my solos for recordings, live it’s different. I prefer it when it’s a little bit thought out in advance and I don’t repeat myself like some jazz musicians who already have their established phrases and always play the same way. Thanks to that, I worked with drummer Billy Hart. After working with Peter Erskine, I approached him and sent him the recording. Later we talked on the phone and he asked me how much of what he heard on the recording would be in the recording session. Of course, I was afraid to tell him that almost everything, because it was thought out in advance. I thought he would say, oh, then it’s not jazz if it’s not improvised and goodbye. Well, but I couldn’t lie to him, so I told him that almost everything he hears would be there. He was suddenly excited about it. He liked that it sounded like jazz, but that I treated it like classical music. Jazz is not just an opportunity for improvisation. It’s also composed music, and Billy liked that. Then we worked on it three more times together. He’s amazing, but he’s very busy, and that’s why I stopped recording with him later.”

* Do you still have some songs from your childhood, do you go back to them?
YE: “Sometimes I use parts of my childhood songs, especially melodies.”

* How do you perceive modern jazz?
YE: “I don’t understand some jazz at all. Especially when it’s too much like the classical avant-garde. Why should jazz sound like that? To me, it’s sonically uninteresting and chaotic. I also like to improvise freely sometimes, and on an album too. But it’s strategically placed in the form. The whole song isn’t built on it, then it makes more sense. As a composer and producer, when I hear someone’s music, I often know how much better it would be if it were better organized into form. But of course it’s always different, sometimes it requires more notes, more thought and composed passages, and sometimes the opposite. Arild Andersen taught me to write more simply and sometimes leave more room for improvisation.”

* How do you work with music – is it primarily improvisation?
YE: “It usually starts as some melodic or harmonic theme that I have in my head. Then I either go to the piano or write it down straight away, but it doesn’t always come out as good as I imagined it would. And it’s not always worth working on it further. Of course, sometimes I play the piano and play something that interests me and I’m inspired by it. I usually work non-stop until I have something to write. When I’m creating, I can hear the improvisation in my head right away and I write it down here too. Composition is like slow improvisation and improvisation is like fast composition. Sometimes, when the piece is harmonically too complex, improvisation is done in a simplified way. It’s also my job as a producer to know what will be good to listen to and what is appropriate to use.”

* As a producer, do you feel that it is difficult to find an audience to buy CDs these days?
YE: “I only produce my own albums. Although we get offers to record for other CDs, I am not doing that yet, maybe in the future. But I think I would be a good producer for other artists. In terms of selling music, times are changing. Yes, CDs are not selling as much anymore, but we have options like Spotify. It doesn’t make as much money, but we have a greater opportunity to get our music to a wider audience. Sometimes people don’t want to pay for the whole CD, they don’t know if they will like it, but if they have paid Spotify, they can choose exactly what they like.”

* It’s interesting that you support this concept, because I’ve talked to many artists who are against this change in the market.
YE: “I understand them. In 2013, when I released Glass Song with Arild Andersen, the sales were still at a good level. Every day someone bought the CD, I just kept packaging it and sending it. But then the sales went down a lot, so I went to Spotify and I use it myself. I don’t mind how it works. Of course, you don’t get almost anything for one play, but you get a big audience. Thousands of new people from different countries of the world. It’s unimaginable. I think it has its positives. In some distant countries, people don’t get CDs so easily and this solves that problem. It helped me expand my listener base and I make money from it, so I’m not against it.”

* You also worked as a choir director and sang in a church choir for many years. Did it influence your compositional style?
YE: “Yes, I worked there for over 20 years, but I don’t think it influenced my composition in any way. I got into church music later – I grew up an atheist, but then I was captivated by church singing, where hundreds of people sing so passionately. In the church in America, I wasn’t so interested in it anymore, they didn’t sing in choirs – such elaborate pieces like Bach cantatas and the like.”

* I meant it more generally, because I feel that since you’ve been working with vocals for so long, your melodies have a strong melodic, vocal character, as if they could be sung.
YE: “In that case, yes. All my albums are like stories where the melodies sing something. I also write poems for several songs, which complement the music and songs and depict a complete story. However, the music is always primary. The poems come later or at the same time as I compose. I usually already have an idea in my head of what I am composing and what I want to write about, so it almost goes hand in hand. My albums mean a lot to me – it’s more than just the music itself. They are, as I say, stories that need to be experienced with all my senses. That’s why I paint the covers myself on several albums. Of course, I am a better musician than a painter, but it has meaning for me, even if not everyone always has to like it – it is my overall vision, how I see and hear it. I could pay painters and talented people, but then it wouldn’t be mine anymore.”

* Have you ever considered another label or having someone produce your album?
YE: “I was approached by Manfred Eicher from ECM Records once, but I didn’t want to. I respect everything he’s done and how many amazing albums he’s made, but it wouldn’t have been good for my music. I would have gotten more attention, but at what cost. I like to have everything under my control, from who I’m playing with, to how the album sounds, to what the songs are on it, to what the cover looks like. It would have disrupted my concept, my story!”

* On the Colors album you play as a duet, it was a bit different approach than we are used to with you. How did that change your composition and musical perception? I feel that the album is a bit more explicit, raw, rhythmic and energetic than others.
YE: “It has to do with the fact that I knew I would be playing with Manu Katche. When I write music, I try to think about who I will be playing with and that it brings out the best in that musician.”

* What are your plans for the future?
YE: “I have so many projects planned. That’s why it’s better if I manage everything myself, it would be very demanding. I have a new album Nocturnal Animals coming out, which we recently finished. Then I have a big project planned with Marilyn Mazur, which we recorded back in 2012. It will be released as a double album Fairyland. Then I plan to record music with Verneri Pohjola and several Finnish musicians and later I will do a solo album. And these are just some ideas out of many.”

Thank you for the interview!

Original Slovak:

Yelena Eckemoff © Patrick Španko

„Moje albumy sú príbehy, ktoré treba prežiť všetkými zmyslami.“  03.02.2020

 

Klaviristka ruského pôvodu emigrovala do USA, kde patrí medzi veľmi zaujímavé a popredné osobnosti. Vo svojej hudbe kombinuje svoje skúsenosti s klasickou hudbou a jazzom. Jej hudba je plná lyrizmu a emócií, pričom skladby často dokresľujú nejaký príbeh. Jej štýl by sa dal opísať aj ako jazzový impresionizmus. Zaujímavosťou je však, že obrat k jazzovej kariére nastal až neskoršie v kariére. Hudobne ho poznala však skôr, dokonca sa s ním stretla už v mladosti ešte počas života v Sovietskom zväze, čo nie každý mal také šťastie. Dokonca pôsobila v experimentálnej jazz-rockovej skupine. V exkluzívnom rozhovore nám predostrela svoj hudobný vývoj a zážitky počas mladosti v domovine a priblížila nám svoj jedinečný náhľad do jej sveta hudobného výrazu a kompozície.

* Je pravda, že ste sa začali viac zaoberať jazzom až neskoršie v kariére po spolupráci s Peter Erskineom v roku 2009, kedy ste vydali svoj prvý jazzový album?
Yelena Eckemoff: „Nie je to úplne celkom pravda. Áno, bol to môj prvý jazzový album a predtým som sa hlavne zameriavala na klasickú hudbu, ale jazz som študovala už keď som mala 20 rokov. Absolvovala som zaujímavé kurzy v Moscow Jazz Studio, kde sme študovali rôzne evergreeny a podobne.“

* Ako to je možné, že niečo také fungovalo?
YE: „Bolo to vedené ako experimentálne štúdio a nebolo to až tak verejne známe. Malo to polo-oficiálny status. Zaujímavosťou však bolo, že sa tam objavil aj Dave Brubeck a dokonca mal zopár koncertov.“

Yelena Eckemoff © Patrick Španko

Yelena Eckemoff © Patrick Španko

* Kedy ste počuli jazzovú hudbu po prvýkrát? Od iných sovietskych jazzmenov viem, že mali problém sa dostať k nahrávkam.
YE: „Nahrávky sa dali získať a vymieňať na rôznych trhoch. Stretla som sa však aj s tým, že v jednych hudobninách pri našom dome mali občas malé SP platne The Beatles. V tom čase som sa však o jazz a populárnu hudbu ešte veľmi nezaujímala. Ja som sa zaujímala o hudbu a svoje umenie. Skladala som si vlastné piesne už od 4 rokov. Jedna vec, čo prispela k tomu, že som takú hudbu poznala je určite to, že som sa pohybovala na elitnej hudobnej škole a vo vysokých spoločenských vrstvách. Oni sa nám nesnažili vymývať mozog, my sme od veľa vecí boli uchránení a mali sme väčšie šťastie ako niektorí iní. K samotnému Moscow Jazz Studio som sa dostala cez populárnu hudbu. Moji kamaráti mi ukázali Pink Floyd – Wish You Were Here. Ten úvod ostáva harmonicky veľmi dlho v jednej polohe a mne s klasickým tréningom to prišlo absolútne nudné. Nevedela som to dostať do hlavy, že čo je to za hudbu, nerozumela som jej. Potom som si uvedomila, že asi keď si toľko ľudí myslí, že je to dobré, problém bude vo mne, tak som sa začala do toho hlbšie ponárať, získavať platne, vymieňať kazety a podobne. Potom som sa dostala do Jazzového štúdia a tam sme začali transkribovať do nôt sóla. Tam som sa zoznámila s prevažne be bopovou jazzovou scénou. Začala som pôsobiť v niekoľkých kapelách. Samozrejme som chcela, aby hrali moju hudbu, keďže som komponovala. Ale moja hudba bola pre nich veľmi zložitá.“

Yelena Eckemoff © Patrick Španko

Yelena Eckemoff © Patrick Španko

* Komponovali ste už vtedy v duchu jazzu?
YE: „Ja neviem čo som komponovala, ale nenazvala by som sa jazzovou skladateľkou. Samozrejme, patrí to asi najviac do kolónky jazz – viac ako hocikde inde. V prvom rade je to však hudba, hudba ako ju ja cítim a ako ju ja počujem. Ja som študovala všetkých slávnych skladateľov. Okrem iného aj Bach a Chopin veľmi ovplyvnili moje vnímanie, takže nie je to len o jazze. Mala som skvelých klavírnych učiteľov, ktorí ma dokázali veľmi inšpirovať. V jadre mojej hudby stoji emócia, ale aj miernosť. Niektorí kritici a poslucháči označujú moju hudbu, že nemá emóciu, pretože nie je výbušná a nehrám úplne odviazane až šialene. Niektorí majú predstavu, že to je jazz, ale hudba nemusí byť tak expresívna, aby ukázala emóciu.“

* Bola vám potom už estetika rocku a jazzu bližšia?
YE: „Samozrejme, pretože až keď ste sám ponorený v tej hudbe, venujete sa jej a hráte ju, až vtedy ju môžete pochopiť.“

* Spomenuli ste viackrát meno Bach, ale z vašej hudby mám častokrát dojem, že práca s melódiou, farbami a kapelou pripomína skôr impresionizmus.
YE: „Áno. Popravde však nikdy som nehrala na klavíri toľko impresionistických skladateľov. Takže ten prístup sa skôr u mňa vytvoril prirodzene a nie pod vplyvom nejakého konkrétneho skladateľa. Je to výsledok toho ako s klavírom pracujem a ako ho počujem.“

Yelena Eckemoff © Patrick Španko

Yelena Eckemoff © Patrick Španko

* Keďže máte klasický tréning, predpokladám správne, že aj komponujete skôr tradičnejším prístupom k hudbe?
YE: „Áno, všetko si vypisujem do nôt a premýšľam nad harmóniou a formami. Jedine čo nevypisujem konkrétne je basový part, iba ak sa v ňom nachádza nejaký kontrapunkt, imitácia alebo niečo dôležité. Samozrejme, ani improvizácie nerozpisujem pre nikoho, ale svoje sóla si finalizujem pre nahrávky, na živo je to potom iné. Ja mám radšej, keď je to dopredu trochu premyslené a neopakujem sa ako niektorí jazzoví hudobníci, ktorí majú už svoje zabehnuté frázy a stále hrajú rovnako. Vďaka tomu som však spolupracovala s bubeníkom Billy Hartom. Po spolupráci s Peter Erskineom som oslovila jeho a poslala mu nahrávku. Neskôr sme spolu telefonovali a on sa ma opýtal, že koľko z toho, čo počul na nahrávke bude aj na recording session. Ja som sa mu samozrejme bála povedať, že takmer všetko, pretože to je dopredu premyslené napísané. Myslela som, že povie aha tak to potom nie je jazz, keď to nebude improvizované a dovidenia. No, ale klamať som mu nemohla, tak som mu povedala, že tam bude takmer všetko to, čo počuje. Zrazu bol z toho nadšený. Jemu sa páčilo, že to znie ako jazz, ale že sa k tomu správam ako ku klasickej hudbe. Jazz nie je len možnosť k improvizácii. Je to aj komponovaná hudba a to sa Billymu páčilo. Potom sme spolu spracovali ešte trikrát. On je úžasný, ale veľmi vyťažený a preto som s ním neskôr prestala nahrávať.“

* Stále máte niektoré skladby z detstva, vraciate sa k nim?
YE: „Niekedy používam časti z mojich detských skladbičiek, najmä melódie.“

Yelena Eckemoff © Patrick Španko

Yelena Eckemoff © Patrick Španko

* Ako vnímate moderný jazz?
YE: „Niektorému jazzu vôbec nerozumiem. Najmä vtedy, keď sa ponáša príliš na klasickú avantgardu. Prečo by jazz mal tak znieť? Pre mňa je to zvukovo nezaujímavé a chaos. Aj ja rada občas voľne improvizujem a aj na albume. Ale ono to je strategicky vhodne umiestnené vo forme. Nie je na tom postavená úplne celá skladba, potom to dáva väčší zmysel. Ja častokrát ako skladateľka a producentka, keď počujem niekoho hudbu, tak viem, o koľko by to bolo lepšie, len ak by sa to lepšie zorganizovalo do formy. Ale samozrejme vždy je to iné, niekedy si to vyžaduje viac nôt, viac premýšľania a komponovaných pasáži a inokedy zasa naopak. Arild Andersen ma naučil písať jednoduchšie a nechávať niekedy viac priestoru pre improvizáciu.“

* Akým spôsobom pracujete s hudbou – je to prvotne improvizácia?
YE: „Väčšinou to začne ako nejaký melodický alebo harmonický námet, ktorý mám v hlave. Potom buď idem za klavír alebo to zapíšem rovno do nôt, ale nie vždy to vyjde tak dobre ako to znie v mojej predstave. A nie vždy sa s tým oplatí ďalej pracovať. Samozrejme, niekedy aj hrám na klavíri a niečo zahrám, čo ma zaujme a odrazím sa od toho. Väčšinou pracujem stále bez prestávky, až kým mám čo písať. Keď tvorím, počujem v hlave už rovno aj improvizáciu a aj tu si zapisujem. Kompozícia je ako pomalá improvizácia a improvizácia je ako rýchla kompozícia. Niekedy, keď je skladba harmonicky príliš zložitá, tak improvizácia sa deje na zjednodušený postup. Je to aj moja úloha ako producentky vedieť, čo sa bude dobre počúvať a čo je vhodné použiť.“

Yelena Eckemoff © Patrick Španko

Yelena Eckemoff © Patrick Španko

* Ako producentka máte pocit, že je v dnešnej dobe ťažké nájsť si publikum, ktoré si kúpi CD?
YE: „Ja produkujem len svoje albumy. Aj keď dostávame ponuky, aby sme nahrávali aj iným CD, ale to zatiaľ nerobím, možno v budúcnosti. Ale myslím si, že by som bola dobra producentka aj pre iných umelcov. Čo sa týka predaja hudby, doba sa mení. Áno CD nosiče sa už toľko nepredávajú, ale máme možnosti ako Spotify. Nezarobí to toľko, ale máme väčšiu možnosť dostať našu hudbu k širšiemu publiku. Ľudia nechcú niekedy zaplatiť za celé CD, nevedia, či sa im bude páčiť, ale ak majú zaplatený Spotify, môžu si vybrať presne, čo sa im páči.“

* Je zaujímavé, že sa tejto koncepcie zastávate, pretože som sa rozprával s mnohými umelcami, ktorý sú proti tejto zmene na trhu.
YE: „Ja im rozumiem. V roku 2013, keď som vydala Glass Song s Arild Andersenom, tak boli predaje ešte na dobrej úrovni. Každý deň niekto kúpil to CD, ja som ho len stále balila a posielala. Potom však išli predaje veľmi dolu, tak som išla na Spotify a aj ho sama používam. Mne to nevadí ako to funguje. Samozrejme, za jedno prehratie nedostanete takmer nič, ale získate potom veľké publikum. Tisíce nových ľudí z rôznych krajín sveta. Je to až nepredstaviteľné. Myslím si, že to má svoje pozitíva. V niektorých vzdialených krajinách sa ľudia nedostanú tak ľahko k CD-čkam a toto ten problém rieši. Mne to pomohlo rozšíriť poslucháčsku základnú a zarábam na tom, takže nie som proti tomu.“

Yelena Eckemoff © Patrick Španko

Yelena Eckemoff © Patrick Španko

* Dlhé roky ste pracovala aj ako vedúca zboru a spievala v kostolnom zbore. Neovplyvnilo to váš kompozičný rukopis?
YE: „Áno, pôsobila som tam vyše 20 rokov, ale nemyslím si, že to nejako ovplyvnilo moje skladanie. K cirkevnej hudbe som sa dostala až neskôr – vyrastala som ako ateista, ale potom ma uchvátilo chrámové spievanie, kde stovky ľudí spievajú tak zanietene. V kostole v Amerike ma to už potom až tak nezaujalo, oni nespievali v zboroch – tak prepracované skladby ako Bachove kantáty a podobne.”

* Myslel som to skôr všeobecne, pretože mám pocit, že keď ste tak dlho pracovali aj s vokálmi, že vaše melódie majú silný melodický, vokálny charakter, akoby sa dali spievať.
YE: „V tom prípade áno. Všetky moje albumy sú akoby príbehy, kde melódie niečo spievajú. Ja aj píšem ku viacerým skladbám poémy, ktoré sa dopĺňajú s hudbou a skladbami a vykresľujú kompletný príbeh. Hudba je však vždy prvotná. Poémy vznikajú neskôr alebo zároveň s tým ako komponujem. Väčšinou v hlave už mám predstavu čo skladám a o čom chcem písať, takže to ide takmer ruka v ruke. Moje albumy pre mňa veľa znamenajú – je to viac než len samotná hudba. Sú to ako hovorím príbehy, ktoré treba prežiť všetkými zmyslami. Preto si na viacerých albumoch aj sama maľujem obal. Samozrejme, som lepší muzikant ako maliar, ale má to pre mňa význam, aj keď sa to nie vždy každému musí páčiť – je to však celková moja vízia, ako to ja vidím a počujem. Mohla by som si zaplatiť maliarov a talentovaných ľudí, ale už to nebude potom moje.“

Yelena Eckemoff © Patrick Španko

Yelena Eckemoff © Patrick Španko

* Rozmýšľala ste niekedy nad inou spoločnosťou alebo že by vám niekto produkoval album?
YE: „Kedysi ma oslovil Manfred Eicher z ECM Records, ale nechcela som to. Rešpektujem čo všetko spravil a koľko úžasných albumov urobil, ale mojej hudbe by to neprospelo. Získala by som síce viac pozornosti, ale za akú cenu. Ja mám rada všetko pod svojou kontrolou, to s kým hrám, ako album znie, aké sú tam skladby, až po to ako bude vyzerať obal. Narušilo by to môj koncept, môj príbeh!“

* Na albume Colors hráte ako duet, to bol trochu odlišný prístup ako sme u vás zvyknutí. Ako to zmenilo vašu kompozíciu a hudobné vnímanie? Mám pocit, že ten album je trochu explicitný, surovejší, rytmický a energický ako iné.
YE: „To súvisí s tým, že som vedela, že budem hrať s Manu Katche. Keď píšem hudbu, snažím sa myslieť na toho, s kým to budem hrať a aby to dostalo z daného hudobníka to najlepšie.“

Yelena Eckemoff © Patrick Španko

Yelena Eckemoff © Patrick Španko

* Aké máte plány v budúcnosti?
YE: „Mám v pláne strašne veľa projektov. To je aj dôvod prečo je lepšie, keď si všetko manažujem sama, bolo by to veľmi náročné. Vyjde mi nový album Nocturnal Animals, ktorý sme nedávno dokončili. Potom mám naplánovaný jeden veľký projekt s Marilyn Mazur, ktorý sme nahrali ešte v roku 2012. Vyjde to ako dvojalbum Fairyland. Potom mám v pláne nahrávať hudbu s Verneri Pohjolom a viacerými fínskymi hudobníkmi a neskôr budem robiť sólo album. A to sú len niektoré nápady z mnohých.“

Ďakujeme za rozhovor!

Yelena Eckemoff © Patrick Španko

Peter a Yelena © Patrick Španko